ZÁKLADNÁ ŠKOLA S MATERSKOU ŠKOLOU SV. GORAZDA V NITRE

Viera v Boha – najpravdivejší dôvod pre život

Podľa rozprávania evanjelistu Matúša (3, 13-17), Ježiš prišiel z Galiley k rieke Jordán, aby sa nechal pokrstiť Jánom. V tom čase ľudia z celej Palestíny prichádzali počúvať kázanie tohoto veľkého proroka, jeho ohlasovanie príchodu Božieho kráľovstva a aby prijali krst, teda podrobili sa tomuto znaku pokánia, ktorý vyzýval k obráteniu sa od hriechu. Aj keď sa nazýval krstom, nemal sviatostnú hodnotu obradu, ktorý dnes slávime. Ako dobre viete, bolo to až Ježišovou smrťou a vzkriesením, keď ustanovil sviatosti a dal zrodiť sa Cirkvi. Krst, ktorý vysluhoval Ján, bol skôr kajúcim aktom, gestom, ktoré vyzývalo k pokore pred Bohom a do nového začiatku: ponorením sa do vody kajúcnik uznával že zhrešil, vyprosoval si od Boha očistenie od vlastných vín a bol poslaný zmeniť pomýlené správanie.
Preto keď Ján Krstiteľ videl Ježiša ako v rade spolu s hriešnikmi prichádzal dať sa pokrstiť, zostal v rozpakoch. Tým, že v ňom spoznal Mesiáša, Božieho Svätého, toho ktorý je bez hriechu, Ján prejavuje svoje rozpaky: veď on sám, krstiteľ, by sa mal nechať pokrstiť od Ježiša. No Ježiš ho povzbudzuje, aby nekládol odpor, aby prijal a vykonal tento úkon, aby urobil to, čo je potrebné, aby sa „naplnila spravodlivosť“. Týmto výrazom Ježiš dáva najavo, že prišiel na svet preto, aby plnil vôľu toho, ktorý ho poslal, aby splnil všetko, čo Otec od neho žiada. Veď to bolo z poslušnosti k Otcovi, že prijal, aby sa stal človekom. Toto gesto nám zjavuje predovšetkým to, kým je Ježiš: je Božím Synom, pravý Boh ako Otec, je to ten, ktorý „sa znížil“, aby sa stal jedným z nás; ten, ktorý sa stal človekom a prijal poníženie až po smrť na kríži (porov. Flp 2, 7). Ježišov krst, ktorý si dnes pripomíname, zapadá do tejto logiky poníženosti: je to gesto toho, ktorý sa chce vo všetkom stať jedným z nás a preto sa stavia do radu s hriešnikmi. On, ktorý je bez hriechu, nechá, aby s ním jednali ako s hriešnikom (porov. 2 Kor 5, 21), aby na vlastných pleciach niesol ťarchu viny celého ľudstva. Je „služobník Jahveho“, o ktorom nám hovoril prorok Izaiáš v prvom čítaní (porov. 42, 1). Jeho pokora je diktovaná túžbou vytvoriť plné spoločenstvo s ľudstvom, túžbou uskutočniť opravdivú solidaritu s človekom v celom jeho rozpoložení.
Ježišovo gesto je už predzvesťou kríža, plného prijatia smrti za hriechy človeka. Tento akt poníženia, ktorým sa chce Ježiš plne zjednotiť s Otcovým plánom spásy, predstavuje plný súlad vôle a úmyslov, ktorá tu bola medzi tromi osobami Najsvätejšej Trojice. Pri takomto akte lásky sa Duch Svätý zjavuje ako holubica, ktorá sa nad ním objavuje a v tej chvíli všetkým, čo sú účastní na krste, hlasom z neba, ktorý všetci počujú, vydáva svedectvo tej láske, ktorá spája Ježiša s Otcom. Otec otvorene zjavuje ľuďom hlboké spoločenstvo, ktoré ho spája so Synom: hlas, ktorý zaznieva z hora dosvedčuje, že Ježiš je vo všetkom poslušný Otcovi a že táto poslušnosť je vyjadrením lásky, ktorá ich navzájom spája. Preto má Otec v Ježišovi svoje zaľúbenie, lebo v Ježišovom konaní spoznáva jeho túžbu vo všetkom plniť Otcovu vôľu: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie“ (Mt 3, 17). A tieto Otcove slová už vopred naznačujú aj víťazstvo vzkriesenia.
Prijatím sviatosti krstu sme boli  začlení do tejto výmeny vzájomnej lásky, ktorá je v Bohu medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. Bola v nás rozliata  Božia láska a boli sme zaplavení  jeho darmi. Prostredníctvom kúpeľa vody sme boli  začlenení do života samého Ježiša, ktorý zomrel na kríži, aby nás oslobodil od hriechu a svojím vzkriesením premohol smrť. Preto duchovne ponorení do jeho smrti a vzkriesenia sme boli  oslobodení od dedičného hriechu a začal sa v nás  život milosti, ktorý je životom samého vzkrieseného Krista. „On – uisťuje nás sv. Pavol – ktorý vydal za nás seba samého, aby nás vykúpil z každej neprávosti a očistil si vlastný ľud, horlivý v dobrých skutkoch“. (Tit 2, 14).
Milí priatelia, tým, že nám Pán dal vieru, dal nám to, čo je v živote najcennejšie – najpravdivejší a najkrajší dôvod, prečo žiť. Je to vďaka milosti, že sme uverili Bohu, že sme spoznali jeho lásku, ktorou nás chce spasiť a zbaviť od zlého.S prorokom Izaiášom môže každý kresťan opakovať: „Pán si ma utvoril už v lone matky“ (porov. 49,5). Prostredníctvom sviatosti krstu si nás Boh posväcuje a povoláva nasledovať Ježiša uskutočňovaním nášho osobného povolania podľa toho osobitného plánu lásky, ktorý má Boh – Otec v mysli pre každé z nás. Métou tohto nášho pozemského putovania bude plné spoločenstvo s ním vo večnom šťastí.
Prijatím krstu sme dostali do daru nezmazateľnú duchovnú pečať, „charakter“, ktorý navždy potvrdzuje, že prináležíme Pánovi a činí nás živými údmi jeho mystického tela, ktorým je Cirkev.  Krstom sme sa stali Božím ľudom, ktorý ide po ceste svätosti a pretvára sa podľa Ježiša. Je to niečo, čo Boh krstom do nás vložil ako semienko krásneho stromu, ktorému treba umožniť rásť. Preto, keď si uvedomujeme veľkosť tohoto daru, už od prvých storočí sa veriaci starajú, aby ich deti boli pokrstené len čo sa narodili. Iste, príde potreba slobodného a vedomého rozhodnutia sa pre tento život viery a lásky. No práve preto je potrebné, aby boli po krste vychovávané vo viere, vyučené podľa múdrosti Svätého písma a náuky Cirkvi, aby tak v nich mohlo rásť semienko viery  a mohli dosiahnuť plnú kresťanskú zrelosť.

Ďakujem Pánovi za dar krstu, za hojnosť darov Ducha Svätého, ktorý má moc nás posväcovať na obraz Krista kňaza, proroka a kráľa. Zverme sa  príhovoru Panny Márie, vyprosujme si spoločne zdravie, aby sme  mohli rásť a dozrievať vo viere a niesť vo svojich životoch plody svätosti a lásky. Amen!“